Moja joie de vivre

Šťastný nový rok alebo ako začať od seba znova a lepšie

Pred dvadsiatimi rokmi mi moja priateľka Silvia poslala list, ktorý si schovávam ako poklad. Nevidela som ju síce už naozaj dávno, pretože  nežije na Slovensku, no práve teraz sa mi tento jej list dostal pod ruky. Hľadala som neobyčajnú tému, ktorou by som vás s nástupom nového roka oslovila a ona si našla mňa. Možno sa vám budú zdať nasledujúce riadky celkom vážne. Ale ono to možno naozaj vážne je… je vážne, ak človek stále len na niečo čaká a zabúda pritom žiť ten svoj život, ktorý mu uniká pomedzi prsty … zabúda žiť naplno a s vášňou a necháva sa opantať hnevom, strachom, beznádejou až stráca schopnosť vidieť to krásne, čo sa mu núka tu a teraz priamo pred nosom. My ľudia totiž máme veľkú schopnosť vždy vidieť dokonale a jasne život toho druhého a tak často sa zabúdame zblízka prizrieť na ten svoj. A keď sa naň aj zahľadíme, vždy máme poruke kopec opravedlneniek a argumentov, prečo nám to funguje práve tak a nie inak a lepšie. A tak znova, aby sme odpútali pozornosť od seba, rozoberáme život kamarátky, sestry, susedy, kolegyne, známej… Tak šup späť! Teraz na začiatku nového roka poďme opäť k sebe! Ďalší rok je preč a my sme tu. Ako teda začať možno inak, možno celkom odznova? Na to si odpovedzte každá sama vo svojom najhlbšom vnútri. Ja vám teraz  len ponúkam príbeh, ktorý mi napísala pred dvadsiatimi rokmi moja priateľka Silvia, a ktorého autora nepoznám, pretože v liste nebol uvedený…

Môj priateľ otvoril zásuvku na prádelníku svojej manželky a vybral z nej balíček zabalený do hodvábneho papiera. Nebol to hocijaký balíček, ale balíček s krásnou spodnou bielizňou. Odhodil papier a obzeral si hodváb a čipku.  „Toto som jej kúpil, keď sme boli prvýkrát v N.Y. Odvtedy ubehlo asi 8 alebo 9 rokov. Nikdy si to neobliekla. Chcela si to nechať na zvláštnu príležitosť. A teraz si myslím, že prišiel ten moment.“ Priblížil sa k jej posteli a položil právdlo k ostatným veciam, ktoré chcel poslať do pohrebného ústavu. Jeho žena práve umrela. Keď sa ku mne otočil, povedal. „ Neschovávaj nič na zvláštne príležitosti, každý deň, ktorý žiješ je výnimočný.“ A ja myslím ešte stále na jeho slová, lebo mi zmenili život. 

Dnes čítam oveľa viac ako predtým a upratujem oveľa menej. Sedím na svojej terase a vychutnávam prírodu bez toho, aby som si všímal burinu v záhrade. Trávim viac času s mojou rodinou a s mojimi priateľmi a menej času v práci. Pochopil som, že život je zbierka skúseností, ktorú treba chrániť. Odteraz nič neschovávam. Používam denne svoje krištálové poháre. Keď sa mi chce, oblečiem si svoje nové sako, keď idem nakupovať do supermarketu. Aj moje obľúbené vône používam, keď mám na ne chuť, nenechávam ich na sviatky. Vety ako: „Jedného dňa…“ zmizli z môjho slovníka. Keď sa to oplatí, chcem veci teraz a tu vidieť, počuť a robiť. 
Nie som si celkom istý čo by robila manželka môjho priateľa, keby vedela, že zajtra tu už nebude. („zajtra, čo berieme pričasto na ľahkú váhu.) Myslím, že by zavolala ešte svojej rodine a blízkym priateľom. Možno by zavolala aj pár ďalším priateľom, aby sa udobrila, alebo ospravedlnila za spory. Myšlienka, že by ešte šla na večeru do čínskej reštaurácie sa mi veľmi páči, lebo to bolo jej obľúbené jedlo. 

To sú tie všetky malé nevybavené veci, ktoré by ma veľmi rušili, keby som vedel, že moje dni sú už spočítané. Znervózňovalo by ma, keby som už určitých priateľov nemal vidieť, s ktorými som sa chcel „jedného dňa“ stretnúť. Znervózňovalo by ma, keby som nenapísal listy, ktoré som chcel „jedného dňa“ napísať. Znervózňovalo by ma, keby som nepovedal mojej milej dosť často ako ju mám rád. 

Teraz už nepremeškám, neodsúvam a neschovávam nič na neskôr, čo môže priniesť radosť a úsmev do môjho života. Hovorím si, že každý deň je niečo zvláštne… každý deň, každá hodina, každá minúta sú niečo výnimočné…

Po polnoci zhorela prskavka. Po celý čas čo žiarila v mojich rukách som si priala, aby bol tento rok rokom, kedy nájdeme silu znova v sebe hľadať a prebudiť nádej a vieru v dobro, lásku, no i radosť a skutočnú detskú vášeň a tie šíriť do sveta podobne, ako sa šíri svetlo z jednej prskavky na druhú. … aby sme my ženy v sebe dokázali vidieť bohyne, ktoré tu prišli s poslaním prispieť k tomu, aby bol tento svet láskavejším a lepším…

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.